ÚVOD:
Keď sa dnes povie drak, ľudia vidia len kreslenú potvoru s krídlami. Oficiálna história tvrdí, že si ich predkovia vymysleli, keď v zemi nachádzali staré kosti. To je lož. Naši predkovia žili s otvorenými zmyslami a do svojich príbehov zapisovali len to, s čím sa reálne stretávali na chotároch a v horách.
Draci boli obrovské, vysoko inteligentné bytosti, ktoré patrili k pôvodnému životu na tejto zemi. Na rozdiel od nás ich telá neboli postavené z mäsa a kostí, ale na báze kremíka a vzácnych kovov. Boli nesmierne tvrdé, odolné a dokázali pracovať s obrovským teplom a elektrickým nábojom zeme. Neboli to nepriatelia človeka. Boli to vedomé body krajiny, ktoré svojou samotnou prítomnosťou držali rovnováhu a stabilitu celého územia.
PREČO LEŽALI NA ZLATE V JASKYNIACH.
V každom starom rozprávkovom príbehu drak spí hlboko v jaskyni na obrovskej kope zlata a drahokamov. Ľudia si to neskôr vysvetlili tak, že tie obludy boli chamtivé. Pravda v poli je však čisto fyzická.
Tieto bytosti žili na miestach, kde na povrch vystupovali najsilnejšie energetické prúdy zeme na tektonických zlomoch a obrovských prírodných ložiskách kovov, najmä zlata. Zlato v zemskej kôre funguje ako dokonalý vodič a stabilizátor. Draci na týchto ložiskách doslova ležali preto, lebo ich vlastný organizmus potreboval frekvenciu kovov na dobíjanie a chladenie svojej obrovskej sily. Drak a ložisko pod ním tvorili jeden uzatvorený okruh. Kým tam drak bol, krajina bola chránená pred zemetraseniami, pôda bola úrodná a voda čistá. Boli to živé ochranné štíty našej zeme.
AKO ICH SYSTÉM PREVRÁTIL NA OBLUDY.
Zlom v povestiach nastáva vtedy, keď sa zrazu z draka stáva besná príšera, ktorá páli dediny, unáša dievčatá a vyžaduje ľudské obete. Čo sa vtedy na zemi naozaj stalo?
Do nášho sveta vtrhla vonkajšia sila, ktorá chcela zem plne ovládať a začať drancovať jej ložiská. Aby to dokázala, musela zlikvidovať pôvodných strážcov. Tieto veľké bytosti boli umelo napadnuté deštruktívnou frekvenciou, ktorá prekrútila ich čisté inštinkty. Ich pole bolo prepnuté do agresivity a začali okolo seba šíriť strach.
V tom čase začali vznikať príbehy o rytieroch a drakobijcoch. Neboli to hrdinovia, ale žoldnieri nového systému. Ich úlohou bolo tieto pôvodné bytosti fyzicky vyhladiť, aby si systém mohol vziať zlato, otvoriť bane a postaviť mestá. S každým zabitým drakom padla jedna ochranná kupola krajiny. Zem začala hustnúť, chladnúť a ľudia začali upadať do zabudnutia.
Keď tieto bytosti definitívne zmizli z fyzického pohľadu, staré rody vedeli, že nastáva tma a ľudstvo začína zabúdať. Mamičky a otcovia si preto pri ohňoch začali tieto zápisy odovzdávať ústne, z generácie na generáciu.
Neboli to rozprávky na uspanie detí. Bol to skrytý odkaz o tom, ako svet fungoval predtým, než ho ovládol strach a chamtivosť. Rodiny držali túto pamäť nažive, aby v ich deťoch zostala aspoň podvedomá stopa pravdy, že príroda pod našimi nohami je živá a kedysi mala svojich mocných ochrancov. Systém neskôr tieto pravdivé svedectvá pozbieral, upravil ich, pridal do nich moralizovanie a vydal ich v knižkách pre deti, aby dospelí ľudia nad nimi len mávli rukou ako nad výmyslom.
KDE SÚ DRACI TERAZ: SKUTOČNÁ PRÍTOMNOSŤ V ZEMI.
Tvrdenie, že draci dnes existujú už len v knihách, je obrovská ilúzia, ktorú nám systém podsunul. Ich masívne biosilikónové telá síce ustúpili z povrchu našej viditeľnej, hustej reality, ale ich vedomie a ich energetická podstata zo zeme nikdy neodišli. Nemohli odísť, pretože sú pevnou súčasťou hardvéru tejto planéty.
Draci sú tu stále. Sú prítomní v hlbokých, nedotknutých vrstvách zemskej kôry, zakotvení priamo v tých ložiskách zlata a kryštálových jaskyniach, ktoré kedysi spravovali. Sú ako obrovské spiace uzly podzemnej siete. Miesta, kde ležia, dodnes pulzujú obrovským statickým napätím.
Keď živý človek s čistým vedomím a otvorenou rodovou pamäťou vstúpi do divokej prírody, na skalné bralá alebo hlboko do jaskynných systémov, táto spiaca sila drakov na neho okamžite zareaguje. Neuvidíš lietať jaštera na oblohe, ale tvoje vlastné bunky pocítia hlboké ticho, dunenie a obrovskú stabilitu, ktorá sála zo zeme. To pole ťa prečíta. Táto stará ochrana zeme stále čaká na moment, kedy sa ľudstvo prebudí z amnézie a opäť s ňou nadviaže vedomé spojenie.
AKO NÁS TÁTO STRATENÁ PRAVDA OPLÝVŇUJE DNES.
Systém zneužil prekrútené príbehy o drakoch na to, aby v ľuďoch vypestoval dva základné programy, ktorými nás drží v šachu:
Strach z vlastnej sily: Z obrovských tvorov, ktorí krajinu chránili, urobili strašidlá. Tým v nás zablokovali schopnosť prijať našu vlastnú divokú, nekompromisnú silu. Moderný človek sa bojí prejaviť svoju plnú suverenitu, lebo mu bolo odmalička tlačené do hlavy, že veľká sila je nebezpečná a zlá.
Čakanie na vonkajšiu spásu: V príbehoch ľudia len ustráchane sedia v dedine a čekajú, kým príde nejaký princ zvonka a drakovi utne hlavu. Tento vzorz žijeme dodnes nekonáme sami za seba, ale podvedome čakáme, že náš život vyrieši nejaká vonkajšia inštitúcia, lekár alebo štát.
ZÁVER:
Pravda o drakoch nám ukazuje, že zem nie je len mŕtva hromada hliny a skál, ktorú môžeme beztrestne plieniť. Miesta, kde v povestiach títo strážcovia žili, sú dodnes tými najsilnejšími bodmi v prírode, kde vyvierajú čisté pramene a skaly majú zvláštne statické napätie.
Keď odhodíš rozprávkový nános, uvidíš, že táto pamäť v tebe stále žije. Nemusíš čakať na žiadneho osloboditeľa. Tvoja vlastná životná sila je nedotknuteľná a keď sa znova spojíš s čistotou zeme a prestaneš žiť v strachu, preberáš kontrolu nad svojou vlastnou realitou.
Pamätaj, že pri každom tvojom kroku po zemi sa prebúdza jej pôvodná pamäť a tvoja vlastná suverenita je kľúčom k jej ochrane.“ ( Na túto tému sme písali články o mestách – Mesto ako bytosť a iné. Nájdete ich v zozname článkov Link klik. )
V štvrtej časti tejto série postúpime k ďalšej bytosti, ktorú naši predkovia reálne stretávali a ktorú systém uzavrel do dedinských povier. Pozrieme sa na Vodníka, vodného muža. Pustíme všetky psychologické symboly a pozrieme sa priamo z poľa Akaše na to, ako tieto polofyzické bytosti v našich riekach a jazerách skutočne žili, prečo boli naviazané na tekutú pamäť vody a čo naozaj znamenali tie povestné „duše v hrnčekoch“, ktoré baníci a rybári v minulosti brali ako holý fakt.
🔒 AUTORSTVO:
„Tento text nesie konkrétny význam len ako celok.
Zdieľanie bez úprav a s uvedením autora zachováva jeho pôvodné pole.
Prepisovanie alebo vytrhávanie z kontextu toto pole narúša.“
