ÚVOD:
„V tej chvíli som vedela, že to nie je náhoda.“
Bol letný deň a ja som kosila trávnik. Vypla som kosačku a na chvíľu sa ponorila do svojich myšlienok. Sprevádzal ma pocit osamelosti. Nikde nikoho. A ticho, v ktorom som už ani nevedela, ako ďalej.
Zrazu som začula bzukot. Nevedela som, odkiaľ prichádza. Otočila som zrak nahor a tam bola.
Včielka.
Nestúpala. Neletela. Len stála vo vzduchu, presne nad mojou hlavou. A dívala sa.
Vtedy sa stalo niečo zvláštne. Na malý okamih sme sa akoby pozreli na seba.
Ja s hlavou zdvihnutou. Ona nehybná vo vzduchu, otočená ku mne.
Bolo to tiché a krásne. Snažila som sa precítiť, čo mi chce povedať. Napadlo mi: „Aké by to bolo vedieť, čo sa odohráva v jej malom telíčku?“
A zároveň som cítila, že ona vie. Vie, že som zabudla… Že aj život ešte má čo povedať.
Nepohla sa. Len tam stála. Akoby mi prišla pripomenúť:
„Vidím ťa.“
A práve to ma dojalo. Nie že tam bola včela. Ale že niečo také malé si ma všimlo. V čase, keď som mala pocit, že som pre všetkých neviditeľná.
A vtedy som pochopila:
Aj príroda vie, kedy má prísť. Niektoré posolstvá neprichádzajú cez ľudí, ale cez tie najobyčajnejšie chvíle, ktoré náhodami nie sú.
A TY?
Kedy si naposledy cítil/a, že ťa niečo obyčajné videlo?



