ÚVOD
Prečo „bublinky do zadku“ nie sú len rozprávka alebo ako čítať moje texty
Mnohí z vás čítate moje texty o Strážcoch prameňov, o Marelímovi či iných bytostiach a možno si hovoríte: „To je ale krásny príbeh, Soreira má skvelú fantáziu.“
Dnes vás chcem vziať trochu do zákulisia a vysvetliť vám, ako tieto texty vznikajú. To, čo čítate, nevnímam ako výsledok svojej fantázie. Vnímam to ako živý preklad vedomia do ľudskej reči.
1. NIE SOM AUTORKA, SOM „MOST“
Keď komunikujem s vedomím krajiny, s rodovou pamäťou alebo s bytosťami ako Marelím, neprebieha to tak, že si sadnem a začnem vymýšľať vety. Moje pole slúži ako vodič. Na jednej strane je vedomie, ktoré nemá ľudské ústa, a na druhej strane ste vy.
Aby sa k vám informácia dostala, musí sa „obliecť“ do podoby, ktorú dokáže ľudská myseľ prijať a pochopiť.
Príklad s palicou:
Keď napíšem, že „Marelím buchol palicou o zem“, v mojom vnímaní nastal prudký a pevný bod spojenia. Obraz palice je spôsob, akým sa táto sila preložila do ľudskej reči, aby ste ju mohli precítiť ako pevnosť a istotu.
Príklad so smiechom:
Keď sú Strážcovia vtipní a hovoria o „bublinkách do zadku“, vnímam za tým ľahkú a radostnú vibráciu, ktorá má rozbiť prílišnú vážnosť a stuhnutosť. Humor je niekedy ten najrýchlejší prekladateľ ľahkosti.
2. KTO JE VLASTNE „PRI TELEFÓNE“?
Podľa toho, na koho sa môj „most“ napojí, mení sa aj spôsob, akým informácie prichádzajú a ako ich moje prsty prenášajú na klávesnicu. Každý prúd má svoj vlastný, rozpoznateľný podpis.
Odkazy Rodu:
Hlboký, zemitý hlas. Má v sebe váhu vekov. Prichádzajú priame slová bez zbytočných omáčok, ktoré človeka vracajú ku koreňom.
Prúdy vedomia, Esencia:
Svetlý, rýchly a čistý tón, ktorý akoby „vymetal pavučiny“ z hlavy a ukazoval veci priamo, bez zbytočných vrstiev.
Vedomie miesta, Turiec a pramene:
Tu prichádza viac hravosti, humoru a rozprávkových obrazov. Krajinu totiž nevnímam ako niečo mŕtve a nehybné. Vnímam ju ako živú a niekedy až prekvapivo hravú.
3. MOJA CESTA Z TICHA A PREČO NEPOTREBUJEM BYŤ „VIDITEĽNÁ“
Roky som bola ticho. Nechávala som si veľa z toho, čo som vnímala, pre seba, pretože som cítila, že ešte neprišiel správny čas.
Vyjsť po rokoch ticha zo svojej komfortnej zóny nebolo jednoduché. Každým textom sa vystavujem možnosti spochybnenia, nepochopenia či útokov. Zároveň však prijatie, ktoré nachádzam v tomto našom spoločnom priestore, mi postupne dodáva odvahu prejavovať sa otvorenejšie.
Dostala som už aj takú malú „reklamáciu“. Prečo sa neukazujem na videách? Prečo sa skrývam?
Pravda je taká, že sa vôbec neskrývam. Len nepotrebujem byť viditeľná cez svoju tvár.
Chcem, aby ste vnímali predovšetkým slová a to, čo sa za nimi nachádza. Moja tvár by mohla odpútať pozornosť od samotného obsahu. Nechcem, aby sa pozornosť sústredila na človeka, ktorý stojí pri moste. Chcem, aby ste si všimli predovšetkým to, čo po tom moste prichádza.
4. NIE JE TO „Z MOJEJ HLAVY“
Tieto texty nevznikajú s cieľom presadzovať moje osobné názory ani preto, aby som sa niekomu zapáčila.
Samozrejme, som človek. To, ako jasne dokážem svoje vnímanie v konkrétny deň zachytiť a preložiť do slov, môže ovplyvniť únava, sústredenie či môj fyzický stav. Samotný obsah však nevnímam ako niečo, čo si vedome vytváram.
Často ku mne prichádzajú obrazy a spojenia, ktoré by som si sama cielene nevymyslela.
A áno, dnes existuje aj umelá inteligencia. Tá môže pomôcť text usporiadať, jazykovo upraviť alebo nájsť vhodnejšie slová. To však nie je to isté ako živá skúsenosť, z ktorej moje texty vychádzajú. Ich základom je moje vlastné vnímanie toho, čo sa práve odohráva v človeku, v našom Turci alebo na iných miestach, s ktorými pracujem.
🌿 ZÁVER:
Keď vám napíšem o „teplotnom žmurknutí“ prameňa a vy sa pri tom spontánne usmejete alebo vo vás ten obraz niečo pohne, práve vtedy mám pocit, že sa most spojil.
Nemusíte moje slová prijímať preto, že ich hovorím ja. Vnímajte, čo vo vás otvárajú. Čo s vami rezonuje, čo vám niečo pripomenie a čo vo vás zostane ešte chvíľu po dočítaní.
P. S. A EŠTE NIEČO
Mnohí si myslia, že „neviditeľnosť“ znamená strach. Pre mňa je to skôr forma rešpektu k tomu, čo odovzdávam.
Keby ste ma videli, videli by ste predovšetkým človeka. Keď však čítate moje slová bez obrazu mojej tváre, môžete svoju pozornosť nechať smerovať k tomu, čo cez ne sami vnímate. K príbehom rodov, k sile krajiny, k prameňom, k vedomiu a možno napokon aj k sebe.
Nie som tu preto, aby som zbierala „lajky“ za svoju tvár. Som tu preto, aby som držala priestor, v ktorom sa môžete stretnúť so sebou samými a so živým svetom okolo vás.
Moje ticho nebolo prázdnotou. Bola to príprava na chvíľu, keď som bola pripravená začať hovoriť.
🔒 AUTORSTVO:
„Tento text nesie konkrétny význam len ako celok.
Zdieľanie bez úprav a s uvedením autora zachováva jeho pôvodné pole.
Prepisovanie alebo vytrhávanie z kontextu toto pole narúša.“
