ÚVOD:
Dnes som sa zobudila a zistila, že ticho v dome je akosi príliš hlasné. Že prach na policiach nie je len špina, ale usadený čas, na ktorý som sa zabudla pozrieť. Že krb, v ktorom mi nešiel zapáliť oheň, nie je o zlom dreve, ale o mojom vlastnom udusenom plameni.
Dnes som upratovala. Nie preto, že by som musela, ale preto, že som v tom vonkajšom chaose hľadala cestu k sebe.
A tak som uvažovala, že dom nie je len stavba z tehál. Je to naše rozšírené telo.
Okná sú naše oči, cez ktoré sa pozeráme na svet. Sú čisté, alebo sa bojíme uvidieť, čo je vonku?
„Prah dverí je naša hranica. Koho púšťame dnu do svojho súkromia a koho nechávame vonku? Je to filter, ktorý rozhoduje, čo do nášho domova smie vstúpiť a čo tam už nemá miesto.“
Kúty, tie tmavé miesta za skriňami, kam sa roky nepozrieme… tam schovávame svoje staré fňukania, svoje nedoriešené vety a strachy, ktoré sme „zametli pod koberec“.
Všimli ste si, aký je to pocit, keď konečne povysávate ten posledný kút? Ten zvuk vysávača je ako mantra. Prehluší ten nekonečný vnútorný dialóg a dovolí nám sústrediť sa na jedinú vec: očistu. Vymetá nielen pavučiny, ale aj staré myšlienkové vzorce. Každý pohyb rukou, každé vyhodené staré haraburdy, je uvoľnením miesta pre niečo nové.
PREČO SA TAK BOJÍME PRÁZDNOTY V DOME?
Často si priestor zapratávame vecami, aby sme nemuseli čeliť tomu, čo ostane, keď je upratané. Prázdna izba nás núti počuť vlastný dych. Núti nás konfrontovať sa s tým, kto sme, keď sa nemáme za čo schovať.
Ale práve v tej prázdnote vzniká Bod Nula. Bod, kde sa hmota stretáva s duchom. Kde zistíte, že na to, aby ste boli celiství, nepotrebujete ďalšiu vázu alebo dečku, ale potrebujete čistý priestor na to, aby ste sa mohli nadýchnuť. Upratovanie je v skutočnosti vracanie vecí na ich pôvodné miesto v poriadku vesmíru.
Upratovanie je očistný akt. Keď čistíte svoj stôl, čistíte svoju schopnosť tvoriť. Keď čistíte svoju pec, dávate si povolenie znova cítiť teplo. Nie je to boj so špinou, je to návrat k sebe.“
MOJA NEDEĽNÁ OTÁZKA PRE VÁS:
„Ktorý kút vo vašom dome dnes najviac volá po svetle? Čoho sa bojíte dotknúť, aby sa to nerozsypalo? Skúste dnes vziať handru nie ako bremeno, ale ako kľúč k vlastnému pokoju. Lebo až keď je v dome ticho a čisto, môžeme naozaj počuť, čo nám šepká naša vlastná duša.“
P.S. Keď sa nad tým tak zamyslím ja… u mňa by to dnes bola asi pivnica. Moja duša mi dnes šepká, že tam nemusím ísť. Úprimne? Sú tam pavúky a na tie ja ešte musím dostať odvahu. Po zime je ich tam vcelku dosť. 
🔒 AUTORSTVO:
„Tento text nesie konkrétny význam len ako celok.
Zdieľanie bez úprav a s uvedením autora zachováva jeho pôvodné pole.
Prepisovanie alebo vytrhávanie z kontextu toto pole narúša.“
