Otázka:
Mám pocit, že v dôležitých chvíľach jednoducho zamrznem. Viem, čo chcem, ale niečo ma vnútri nepustí. Navonok fungujem, ale keď mám prehovoriť, slová sa zaseknú a radšej zostanem ticho.
ČO SA DEJE V POLI?
Tento tvoj „blok“ nie je porucha. Je to starý zvyk, ktorý ti kedysi pomohol. Keď si bola malá, podvedome si si všimla, že ak povieš svoju pravdu príliš priamo, doma vznikne napätie. Možno boli rodičia unavení, možno tvoj názor nikoho nezaujímal alebo si sa bála konfliktu.
Tak si urobila rozhodnutie: „Budem radšej potichu, aby bol pokoj.“
Často to robíme preto, aby nás mali radi. Je to prirodzený mechanizmus, ako v tom prostredí prežiť. Svoju pravdu si potlačila hlboko do seba a naučila si sa ju prehĺtať.
PREČO ŤA TO TRÁPI PRÁVE TERAZ?
Dnes si už dospelá, ale tvoje telo si ten starý sľub stále pamätá. Keď máš pred niekým vyjadriť svoju potrebu alebo sa postaviť za seba, systém vyhlási poplach. Môžeš cítiť hrču v krku, tlak na hrudi alebo zaseknutú sánku.
Tvoje telo ti tými pocitmi nehovorí, že si neschopná. Hovorí ti:
„Už nemusíš mlčať len preto, aby ťa ostatní prijali.“
Už nie si to malé dievča, ktoré by neprežilo bez súhlasu dospelých.
PRÍKLAD, KTORÝ POZNÁME VŠETCI
Je to, ako keď máš doma rádio, ktoré hrá tvoju obľúbenú pieseň, ale niekto kedysi dávno otočil gombík hlasitosti úplne doľava, aby nerušilo susedov. Roky si si zvykala len na to tiché chvenie a naučila si sa ho ignorovať, aby bol v dome pokoj.
Dnes už v tom dome bývaš sama. Susedia sú preč a nikto ti nezakazuje pridať zvuk. Ten gombík máš v ruke ty. Prvé otočenie môže trochu zachrčať, možno ťa ten zvuk prekvapí, ale tá pieseň je tvoja. Už nemusíš hrať potichu, aby si nikoho nerušila. Tvoj život je tvoj vlastný koncert.
🔒 AUTORSTVO:
„Tento text nesie konkrétny význam len ako celok.
Zdieľanie bez úprav a s uvedením autora zachováva jeho pôvodné pole.
Prepisovanie alebo vytrhávanie z kontextu toto pole narúša.“
