244/2025 VČIELKA A JA

ÚVOD:

„V tej chvíli som vedela, že to nie je náhoda.“

Bol letný deň a ja som kosila trávnik. Vypla som kosačku a na chvíľu sa ponorila do svojich myšlienok. Sprevádzal ma pocit osamelosti. Nikde nikoho. A ticho, v ktorom som už ani nevedela, ako ďalej.

Zrazu som začula bzukot. Nevedela som, odkiaľ prichádza. Otočila som zrak nahor a tam bola.

Včielka.

Nestúpala. Neletela. Len stála vo vzduchu, presne nad mojou hlavou. A dívala sa.

Vtedy sa stalo niečo zvláštne. Na malý okamih sme sa akoby pozreli na seba.

Ja s hlavou zdvihnutou. Ona nehybná vo vzduchu, otočená ku mne.

Bolo to tiché a krásne. Snažila som sa precítiť, čo mi chce povedať. Napadlo mi: „Aké by to bolo vedieť, čo sa odohráva v jej malom telíčku?“

A zároveň som cítila, že ona vie. Vie, že som zabudla… Že aj život ešte má čo povedať.

Nepohla sa. Len tam stála. Akoby mi prišla pripomenúť:

„Vidím ťa.“

A práve to ma dojalo. Nie že tam bola včela. Ale že niečo také malé si ma všimlo. V čase, keď som mala pocit, že som pre všetkých neviditeľná.

A vtedy som pochopila:

Aj príroda vie, kedy má prísť. Niektoré posolstvá neprichádzajú cez ľudí, ale cez tie najobyčajnejšie chvíle, ktoré náhodami nie sú.

A TY?

Kedy si naposledy cítil/a, že ťa niečo obyčajné videlo?

Návrat hore