Vedomie je všade.
V kameni, ktorý denne míňaš a nikdy ho nepozdravíš. V strome, čo si pamätá, ako rástol s tvojím detstvom. V pohľade zvieraťa, ktoré vie viac, než ti môže povedať.
Niektoré vedomia nás poznajú lepšie, než my sami seba. Len čakajú, kedy sa na ne znova pozrieme.
Vedomie je iskra bytia, ktorá si pamätá. Nie vždy má hlas alebo telo ako my, ale vždy vníma a uchováva spojenie.
Keď sa ťa dotkne vietor, keď sa ti ozve zviera pohľadom, keď sa ti prihovorí miesto, to nie je náhoda. To je vedomie, ktoré ťa pozná z predtým… a stále si ťa pamätá.
ZAMYSLEL/A SI SA NIEKEDY, KTORÉ MIESTO, ZVIERA ALEBO VEC MÁŠ POCIT, ŽE ŤA „POZNÁ“?
🔒 AUTORSTVO:
„Tento text nesie konkrétny význam len ako celok.
Zdieľanie bez úprav a s uvedením autora zachováva jeho pôvodné pole.
Prepisovanie alebo vytrhávanie z kontextu toto pole narúša.“









